Keď mal povstať, ľutoval sa. Lašák mal chvíle, keď sa netešil zo života

Ján Lašák.

Keď mal povstať, ľutoval sa. Lašák mal chvíle, keď sa netešil zo života

Ján Lašák. (Autor: TASR)
Ján Lašák.
Ján Lašák. (Autor: TASR)
Jaroslav Jeleník, Michal Kolek|30. jún 2023 o 07:00

Hosťom podcastu bol bývalý skvelý hokejový brankár.

Preslávil ho Göteborg, zoceľovala NHL. Poznáme ho najmä ako usmiateho kučeravého chlapíka, ktorý v roku 2002 vychytal pre Slovensko historické zlato na hokejových majstrovstvách sveta.

Stal sa prvým slovenským brankárom v najlepšej súťaži na svete. V drese Nashvillu odchytal šesť zápasov. Prečo nie viac? Hosťom podcastu Vykroč bol bývalý hokejový brankár JÁN LAŠÁK.

Hokejový brankár je individuálny športovec v kolektívnom športe a jeden z najdôležitejších členov tímu. Mal by vedieť pracovať pod tlakom v stresujúcom prostredí. Keď chybu urobí obranca alebo útočník, zvyčajne sa nič vážne nedeje. Ale keď chybu urobí brankár, má to okamžité následky. Prečo ste sa chceli stať hokejovým brankárom?

Na to je veľmi jednoduchá odpoveď – mal som presne opačné myslenie ako to spomínané v otázke. Nastavený som bol tak, že brankár to môže všetkým ukázať a zmeniť dej zápasu. Počas osemdesiat-deväťdesiat percent kariéry, keď som sa cítil normálne a dobre, som nikdy nerozmýšľal spôsobom, že môžem zlyhať.

Naopak, odmala som chcel byť ten, kto dokáže ovplyvniť vývoj zápasu a všetci to uvidia. Namiesto stresu a strachu som mal v sebe exhibicionizmus byť ten, kto zasiahne do diania, koho nik neprehliadne, pretože vychytal zápas.

Vrcholový šport so sebou prináša minimum času na rodinu, neustále cestovanie, potenciálne zničenie vlastného zdravia či vysoké náklady. Prečo ste sa chceli stať vrcholovým športovcom? Čo vám to dalo?

Nehral som hokej preto, aby som sa stal vrcholovým športovcom. Robil som to, čo som miloval a čo vo mne vyvolávalo najväčšiu vášeň. Neriešil som, či ma to uživí alebo nie. Hokej som hral preto, lebo to bola obrovská láska a vášeň na celý život, ktorú som vnímal odmala. Vedel som, že to je to, čo milujem, čo ma napĺňa a robí šťastným. Ale nielen samotný hokej, ale aj kolektív či spoločné cesty autobusom.

Keď niekedy od niekoho počujem, že som musel skoro ráno vstávať a nemal som mladosť ako on, iba sa pousmejem. Nemohol som mať krajšiu mladosť, nemohol som zažiť nič krajšie, ako som zažil.

Mal som a stále mám priateľstvá na celý život, tešil som sa na cesty autobusom, na pozitívne emócie, ale aj slzy, ktoré ma posunuli ďalej. Všetko to boli nádherné veci a nikdy som nerozmýšľal nad tým, či budem alebo nebudem úspešný hokejista. Jednoducho som robil to, čo som miloval.

V podcaste sa tiež dozviete:

  • Prečo videl Ján Lašák v Nashville všetky časti Milionára?
  • Prečo sedí v NHL náhradný brankár občas medzi divákmi?
  • V čom by sa slovenský hokej mohol inšpirovať v Pardubiciach?
  • Prečo sa ocitol na okraji nervového zrútenia a čo ho zachránilo?
  • Čo sa mu páči na rybačke v Nórsku?

Bol som veľmi živé dieťa – kde bola poznámka v škole, tam som bol, kde bola pochvala v škole, aj tam som bol. A keď ma rodičia chceli potrestať, tak mi povedali, že nepôjdem na tréning. Pre mňa to znamenalo veľa plaču a trápenia. Nakoniec mi to nikdy neurobili, vždy sa mi iba vyhrážali. Ale keď chceli, aby na mňa niečo zabralo, tak toto bol pre mňa najväčší trest. Radšej by ma bol otec mohol „zlúskať“ ako nepustiť na tréning.

Dnes vidíme mnoho prípadov, keď rodičia „tlačia“ deti iba do jedného športu. Vy ste sa v detstve venovali aj iným športom alebo iba hokeju? Ako si spomínate na detstvo vo Zvolene?

Mal som rôznorodú mladosť. Hrávali sme prehadzovanú cez prašiaky, lozili sme po rozostavaných budovách, naháňali sme sa, hrali sme futbal od rána do večera. Hrávali sme menší proti väčším, a keď ma väčší strčil, tak som si poplakal, zaťal som zuby a šiel som ho od nervov kopnúť.

Boli to veci, ktoré nás formovali, vychovali a pomohli, aby sme boli úspešní. Lebo všetko, čo človek zažíval v reálnom živote, zažíval už na tom dvore. Či už to bol úspech alebo neúspech, fauly, krivda, neférovosť, víťazstvá, prehry. Prostredie ho formovalo a zoceľovalo.

Bolo to krásne obdobie, ktoré našej generácii pomáhalo byť pripravený biť sa o úspechy. Samozrejme, nepripravilo nás to úplne na všetko, ale na niečo určite áno. Bolo to krásne detstvo a som rád, že som sa narodil v tom období a mohol to prežiť.

Patríte medzi iba jedno percento detí, ktoré začnú s hokejom a neskôr sa stanú profesionálnymi hokejistami. Čo bolo kľúčové na ceste k tomuto míľniku vo vašom prípade? Stačí spomínaná vášeň alebo je potrebné niečo viac?

Skladá sa to z veľa okolností, ktoré musia do seba zapadať ako puzzle. U mňa to v prvom rade bola podpora zo strany rodičov a sestry. Otec mi po nociach zašíval výstroj a mal od veľkej ihly dopichané ruky, sestra sa musela obetovať, aby som ja mohol hrať, a keďže bola staršia o tri roky, vyšliapala mi cestu, ako to vždy robí starší súrodenec mladšiemu – je to bežné a normálne. Za to celej rodine patrí veľká vďaka.

V pätnástich rokoch je dôležitá prvá frajerka. Či chceme alebo nechceme, chlapec sa môže dostať na hranu a bude chodiť „ako slepý kôň po dvore“. Ja som mal však v tomto šťastie. Ďalej to boli tréneri a ľudia z okolia. A taktiež samotná osobnosť hráča – či prijíma kritiku a je ochotný počúvať a posúvať sa ďalej, či je ochotný prejsť mimo komfortnú zónu a podobne.

Je veľmi veľa aspektov, ktoré dokážu ovplyvniť vývoj a potenciálny úspech na konci. Pre niekoho je to možno blud, ale pre mňa je obrovská súčasť toho aj snívanie. Odmala som sníval, že získam zlatú medailu. To neboli stovky, boli to tisícky nocí, keď som zaspával s tým, že zdvihnem nad hlavu tú trofej, ktorú som videl vyhrať Československo v roku 1985 v Prahe.

Možno je to aj také podvedomie, ktoré nám pomáha naháňať niečo, a keď to dostatočne silno naháňame, tak sa nám to splní. Všetkým brankárom a športovcom hovorím, že ak chcú mať úspech, musia ako deti o tom snívať, to ich potom poháňa vpred.

Brankár bronzového tímu na MS juniorov vo Winnipegu v roku 1999.
Brankár bronzového tímu na MS juniorov vo Winnipegu v roku 1999. (Autor: FOTO - TASR/AP)

Pre mladého športovca je jedno z kritických období prechod z juniorského do seniorského tímu. V extralige ste začínali v drese HKM Zvolen v roku 1998 ako 19-ročný. Čo by ste odporučili mladým hráčom, aby čo najlepšie zvládli prechod do seniorského tímu?

Ťažko niečo poradiť, pretože u mňa sa to skrátka nejako „udialo“. Vo veku 16-18 rokov som nebol nejako výnimočný „lumen“, ale mal som už spomínanú vášeň. Celkovo nerád hovorím, že veľký podiel na úspechu má šťastie, lebo človek musí byť na to aj pripravený, ale v tomto prípade šťastie určitú rolu zohralo.

Už ako 15-ročný som sa dostal do A-tímu, lebo som nemal dva roky pred sebou konkurenciu dobrých brankárov. Vo Zvolene vtedy takí chýbali. Veľmi mi to pomohlo, trénoval som s A-mužstvom a pred tým, než som naskočil do extraligy, som trénoval trikrát denne. Vtedy bola taká doba, že kto hral za „áčko“, nechcel hrať za juniorku, lebo to pokladal za degradovanie.

Za mužov som vtedy ešte nechytal, iba som sedel ako náhradný brankár a tešil sa na juniorské zápasy. Nevedel som si predstaviť, že by som za nich chytať nešiel, veď to boli chalani, s ktorými som vyrastal. V juniorke som si mohol navyše skúšať rolu lídra a učiť sa rôzne veci. Nebolo to však niečo, o čom by som premýšľal, boli to skrátka „moji chalani“ a chcel som s nimi hrať.

Mal som v tom období bezstarostný život a nič som neriešil. Do školy som chodil na nultú hodinu, po nej som šiel pol hodiny peši na štadión, absolvoval som tréning s mužmi, vrátil som sa späť na hodinu-dve do školy, po nej do mesta na autobus a už vtedy som mal nachodených možno 8 kilometrov peši.

Autobusom som došiel domov, rýchlo som sa najedol, naspäť na zimný štadión na tréning mužov, po ňom som absolvoval ešte polovicu tréningu juniorky. Domov som prišiel o ôsmej večer, najedol som sa a spokojný a unavený som padal do postele. Na školu veľmi neostával čas, ale vždy sa mi v nej potom podarilo nejako „vykecať“. Nikdy som nerozmýšľal o tom, čo bude, žil som pre daný moment.

V roku 1999 na MS juniorov v Kanade ste pomohli vybojovať pre Slovensko historickú bronzovú medailu. Aj vďaka tomu si vás v drafte NHL vybral zo 66. miesta Nashville Predators a v roku 2001 ste sa stali prvým slovenským brankárom v najlepšej lige sveta. Za dva roky ste však odohrali iba 6 zápasov, ani jeden z nich nebol víťazný a väčšinu času ste chytali vo farmárskom tíme Milwaukee Admirals. Pri spomienkach hovorievate, že to nebolo najlepšie obdobie vo vašom živote. Prečo ste v NHL nezanechali výraznejšiu stopu?

Veľmi dobrá otázka... Na úvod sa vrátim k tomu, že som nevyhral ani jeden zápas v NHL. S Rasťom Staňom sme veľmi dobrí kamaráti, a tak sme si to podelili – ja som bol prvý, čo v NHL nastúpil, a on prvý, čo vyhral, takú sme mali medzi sebou dohodu. (Smiech) V Arizone sme viedli po dvoch tretinách 4:2, a napokon sme prehrali 4:6, lebo som si spomenul na našu dohodu. (Smiech)

Po inkasovanom góle v zápase proti Rakúsku na ZOH 2002 v Salt Lake City.
Po inkasovanom góle v zápase proti Rakúsku na ZOH 2002 v Salt Lake City. (Autor: FOTO - TASR)

Hlbšiu stopu som nezanechaj z jednoduchého dôvodu – nebol som dosť vyspelý, aby som sa správal tak, ako si to vyžadovali okolnosti. Nebol som pripravený na život v Amerike a nebol som pripravený reagovať správne na situácie. Najmä som však mal národnú slovenskú vlastnosť, ktorú som vytiahol vždy, keď to bolo najmenej treba – ľútosť.

Je to naša národná vlastnosť, ľúbime sa ľutovať. Až by som povedal, že nás to špecifikuje. Na všetko máme „ale“. Ale niekto iný, ale niečo, ale okolnosti, ale toto alebo ono. Nikdy som nedokázal jednoducho kašľať na všetko zlé a ísť si tvrdo za svojím cieľom, bol som málo vyspelý.

Ale svoj podiel malo na tom aj prostredie doma, kde sme nemali s trénermi rovnocenný vzťah. Vždy boli oni tí vyšší a my tí nižší. V Amerike to však bolo inak. Jeden príklad: Prišiel za mnou ráno Barry Trotz, tréner Nashvillu, a pýta sa ma klasickým americkým žoviálnym tónom, ako som sa vyspal a ako sa mám.

Ja som mu na to odvetil, že dobre. Vedľa mňa stál o rok-dva mladší Američan David Legwand, ktorý bol draftovaný v prvom kole. Ten mu na otázku, ako sa vyspal, odpovedal, že sa vyspal perfektne, dal si dobré raňajky, a spýtal sa kouča, ako spal on.

A už medzi nimi vznikala komunikácia a interakcia, ktorú som ja nenadviazal. Medvediu službu u mňa zohrala práve ľútosť, čo som mal v sebe. Keď bolo treba povstať, tak som to nedokázal a ľutoval som sa.

Čo vás tento pobyt v Amerike naučil?

Čo mi to dalo? Usmernilo ma to na celú kariéru. Keď sa chcel človek presadiť v NHL z nižších miest na drafte, napríklad mimo top 10, bolo to veľmi náročné. Tímy vás skúšajú a snažia sa vás zoceliť. A mne to veru nijako neuľahčili. Keď mal syn pol roka, prišla za mnou do Milwaukee rodinka.

Nashville vymenil Mikea Dunhama a stiahol si ma 12. decembra do NHL. Poslali po mňa lietadlo, prišiel som na druhú tretinu zápasu, vyzliekol som výstroj z kustóda, ktorý robil dovtedy dvojku, sadol som si na striedačku a povedali mi, že ostávam v NHL.

O týždeň nato, 19. decembra, prileteli rodičia a prišli aj svokrovci, ktorí vtedy žili v New Yorku. Pomohli mi presťahovať sa do Nashvillu, otcovia šli autom a mamy so synom a manželkou lietadlom do Nashvillu.

Bol som s nimi dva dni a Nashville ma poslal úmyselne samého na farmu na týždeň vrátane Silvestra. Keď mi tréner brankárov oznámil, že idem na farmu, tak som povedal, že dobre, veď poviem trénerovi, že pôjdem o týždeň, mám tu predsa aj rodičov.

Pozrel sa na mňa a natvrdo mi hovorí: „Zbaľ sa a odchod!“ Prišiel som domov a rodičom som povedal, že o pár hodín letím. Oni to prirodzene absolútne nechápali a pýtali sa, či sú v klube normálni. Predsa vedia, že prišli za mnou na sviatky cez pol sveta a oni ma zámerne posielajú na farmu?

Veď ma môžu predsa poslať o týždeň, nič také by sa nestalo. Ale oni to urobili vedome, aby ma zocelili. Samozrejme, že som to tak vôbec nevnímal. Šiel som do Milwaukee, tam som oslávil sám Silvester v hoteli, pričom všetci moji blízki boli v Nashville.

Zúročil som to až po rokoch, keď som prišiel hrať do Európy a videl som, nad akými malichernosťami dokážu hráči plakať. Vtedy som sa iba chytal za hlavu a hovoril si: „Chlapci, vy ste fakt neboli nikde vonku v skutočnom svete.“

Podobných príkladov by som našiel ešte oveľa viac. Tvrdá cesta ma zocelila a usmernila do ďalšej kariéry. Doslova ma to „preplo“ – naučili ma vyhrávať a prehrávať, hokej bol vtedy drsný. V NHL bolo ešte veľa bitkárov a každý zápas sa odohrávala doslova vojna.

To mi potom ostalo do konca kariéry, že som bol „prepnutý“ a víťazstvo pre mňa bolo viac než pre kohokoľvek iného. Veľmi nerád som prehrával a po prehre som dokázal byť na okolie extrémne zlý. Každý, kto ma poznal, vedel, že mi po prehre nemôže zavolať či byť v mojej blízkosti.

Dnes mnohokrát vidím, že niekto prehrá a povie si: „Okej, tak nabudúce.“ Ja som to tak nemal, bol som nastavený na to, že tí hajzli, čo ma dnes porazili, boli lepší ako ja a to sa nesmie zopakovať. Nik sa mi nemôže smiať do tváre pri podávaní rúk.

Samozrejme, keď sa vyhralo, nastal opačný extrém – totálna eufória a endorfíny radosti, ktoré telo vyplavovalo, bol som najšťastnejší človek na svete. Mohol som sedieť aj sám a mať pred sebou iba deci vína alebo dobrý čaj a knihu a eufória, čo mnou prúdila, to bolo niečo nádherné.

Luděk Bukač, český hokejový profesor, hovorieval, že rozum je na ľade krátky a dôležité sú emócie. A to jednak v tréningu, ako aj v zápase. A takisto je dôležité ustrážiť si hladinu emócií – keď ich je málo, výkon nenakopnú, keď ich je veľa, môžu výkonu poškodiť. U vás emócie prítomné boli, ale vnímate ich aj v generácii dnešných mladých brankárov? Ako sa emócie budujú?

U chalanov dnes veru nevidím až také emócie, ako sme mali my, ale celkovo veľmi nerád porovnávam nás s dnešnou generáciou. Pretože môj prastarý otec mohol niekde bojovať, môj starý otec pásol niekde kravy, môj otec bol súčasťou tvrdo manuálne pracujúcej generácie a my sme deti technológií. Chcem tým povedať, že každá generácia je iná. Vracať sa k tomu, ako to bolo za nás, a porovnávať to s dneškom, to nemám rád.

Rastislav Staňa, Róbert Petrovický, Ladislav Nagy, Ján Lašák a Peter Smrek po prílete slovenskej hokejovej reprezentácie z MS 2002, kde získala titul.
Rastislav Staňa, Róbert Petrovický, Ladislav Nagy, Ján Lašák a Peter Smrek po prílete slovenskej hokejovej reprezentácie z MS 2002, kde získala titul. (Autor: FOTO - JÁN SÚKUP)

Vo všeobecnosti platí, že či chceme alebo nie, prostredie nás extrémne formuje. Žil som v prostredí s piatimi bitkármi v tíme, ktorí sa bili medzi sebou a mlátili sa na ľade, a prenášali aj na nás, že musíme zápas vyhrať. Ak dnes chalani nemajú v živote takú výzvu, tak je prirodzené, že v sebe nenájdu takú súťaživosť, ako sme mali my.

Aj samotná NHL sa veľmi mení. Dnes už zďaleka nie je taká, aká bola pred pár rokmi. Mení sa a stáva sa viac uvoľnená. Je tam viac úsmevu, menej násilia, menej faulov, menej zákerností, vymizli hráči zabijaci.

Keď sa vracal Tomáš Plekanec z Toronta do Montrealu, na rozcvičke si ostatní hráči obliekli na jeho počesť roláky. Za mojej éry by to bolo nemysliteľné a keby niekto prišiel vtedy s tým nápadom, tak ho tréner vyzlečie z dresu a vyhodí na farmu. NHL sa neskutočne posúva, mení sa celkové prostredie a hráči v sebe nemajú takú súťaživosť, čo je celkom prirodzené.

My sa v kempoch snažíme v nich tú súťaživosť prebudiť, robíme im niekedy ako tréneri zle, strieľame im góly do prázdnej brány, aby sme to v nich umelo vyvolali. Musím ich však pochváliť, tí chlapci idú „bomby“, chcú chytať a byť najlepší.

V NHL sa náhradný brankár na viacerých štadiónoch nezmestí na striedačku. Ako je to možné a kde sa počas zápasu nachádza?

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Hokej»Reprezentácie»Keď mal povstať, ľutoval sa. Lašák mal chvíle, keď sa netešil zo života