Prémie zmizli za 20 minút v betóne. Olympijský medailista odnesie aj päť tanierov

Ich život je šport. Lenže po víťazstvách aj prehrách sa začína reálny život...

Úspešný slovenský biatlonista PAVOL HURAJT patril medzi športovcov, ktorí vedeli, aké je dôležité zaradiť sa do bežného života. Po úspešných zimných olympijských hrách vo Vancouvri 2010 rozbehol výstavbu koliby Žerucha. 

Práca v reštaurácii ho veľmi baví. Robí takmer všetko, okrem práce v kuchyni. Keď sme ho navštívili, bolo plno a doznievala obedná špička. Jeden zo zamestnancov ochorel, bývalý športovec neváhal, obliekol si tradičný kroj a obsluhoval hostí. 

Kariéru profesionálneho biatlonistu ste ukončili po zimných olympijských hrách v Soči 2014. Ako ste počas bohatej kariéry zápasili s myšlienkou, čo budete robiť, až sa raz s biatlonom rozlúčite? 

Ako každý športovec, i ja som myslel na zadné vrátka. Počítal som s tým, že by som sa niekedy počas kariéry mohol zraniť, ochorieť alebo by do športu vstúpili iné okolnosti. Vedel som, že príde čas, keď sa zaradím do bežného života a zamestnám sa. Kariéru biatlonistu som ťahal do veku 36 rokov. 

Vyštudoval som hotelovú školu. Vyrastal som v Tatrách, kde cestovný ruch funguje celoročne. Stredná škola mi vytvorila výborné podmienky, aby som sa mohol venovať tréningom, príprave i pretekom. Vychádzali mi v ústrety. 

Keď som skončil strednú školu, nastúpil som na vojenčinu. Vojenská služba trvala jeden rok. Už vtedy som bol profesionál na Štrbskom plese. Bol som dva roky pri bežeckom lyžovaní a prišla prvá dilema. 

Mal som dvadsať rokov a na Štrbskom plese som skončil ako bežec na lyžiach. Prepustili piatich alebo šiestich pretekárov. Stál som na križovatke. Čo budem vlastne robiť – mám športovať ďalej alebo sa zamestnať? 

Kondične som však bol na tom dobre. K behu na lyžiach som vyskúšal streľbu, ktorá mi šla od prvého momentu. Dostal som sa do biatlonovej reprezentácie a fungoval som v biatlone ďalších šestnásť rokov. 

Roky pribúdali a športová kariéra prebiehala bez zdravotných problémov. Bol som fit. Prišli i nejaké pekné výsledky, samozrejme boli aj neúspechy. Pri športe to tak chodí. 

K biatlonu som prišiel na prelome tisícročí a prvý úspech prišiel už v roku 2003. Bolo to na domácich pretekoch v Osrblí, kde som skončil v stíhacích pretekoch na treťom mieste. 

Ako roky pribúdali, začal som rozmýšľať, čo ďalej po biatlone. Popri športovej kariére som vyštudoval na vysokej škole na Fakulte telesnej výchovy a športu. Mal som ďalšie zadné dvierka a mohol som sa zamestnať ako učiteľ telesnej výchovy alebo tréner v biatlone.

Ťahal som však do vyššieho športového veku a bol som unavený. Chcel som si od športu niekoľko rokov oddýchnuť a robiť hocičo iné okrem behu a streľby. 

Kedy prišiel tento zlom? 

Mal som tridsať rokov, kedy sme začali s manželkou uvažovať, čo ďalej. Či to bude o rok, o dva alebo o štyri. Dostali sme možnosť si vystavať kolibu na peknom a lukratívnom mieste. Pozemok mám dlhodobo v prenájme od dedinského urbáru. 

Začali sme s výstavbou koliby až po zimných olympijských hrách vo Vancouvri v roku 2010. Najprv sme riešili projekty a vizualizácie, samotná výstavba prišla na rad v lete 2010. Mal som zadné dvierka pootvorené a vedel som, ktorým smerom sa budem uberať, keď skončím so športom. 

Je náročné pre športovca zaradiť sa po dlhej športovej kariére do bežného života. Treba si nájsť oblasť, kde bude fungovať. 

Pomohla nejakým spôsobom k výstavbe aj olympijská medaila z pretekov s hromadným štartom? 

Viac menej sme si kolibu vybudovali z úspor. Zobral som si však tri úvery. Nebol som hokejista ani futbalista, aby som mal na účte milióny po skončení kariéry. Pracoval som na sebe, aby som uživil rodinu a mal živobytie. 

Prémie za olympijskú medailu šli do betonárskych prác. Prišli prémie, vzápätí štyri betonárske autá a všetko bolo preč. Vysypali náklad za dvadsať minút a bolo po prémiách (smiech). 

Základy vám pomohol vykopať aj servisný technik Dušan Otčenás. Vraj šlo o stávku. O čo konkrétne? 

Býval kúsok odtiaľto a sľúbil, že mi vykope základy. Stavili sme sa, že získam na olympiáde medailu. Bolo to však iba naoko. Spravil prvý zákop, zapózoval a potom prišiel bager. 

Ako ste dokázali oddeliť prácu na stavbe a športovú prípravu? 

Priznám sa, že som chcel skončiť s biatlonom skôr. Chcel som sledovať vývoj na stavbe a narodil sa nám syn. Cítil som, že som sa stopercentne nevenoval športu. Bol som si toho vedomý. Nechodil som s radosťou na tréningy a sústredenia. Bol to pre mňa stereotyp. Robil som všetko zo zvyku. 

Mal som v pláne skončiť dva roky po zimných olympijských hrách vo Vancouvri. V tom čase sa otvorila koliba (2012). Nebol som pripravený ďalej športovať, ale na zväze ma prehovorili s tým, že príde nový tréner. 

Prišiel nemecký tréner Manfred Geyer, ktorý v minulosti trénoval nemeckú a švajčiarsku reprezentáciu. Lákala ma táto zmena, chcel som to vyskúšať a ešte dva roky pokračovať do zimných olympijských hier v Soči. Takisto som chcel potiahnuť chalanov v tíme, aby sme uspeli ako štafeta. 

Aká bola vaša rozlúčka? Posledné preteky v kariére ste šli na olympiáde a po nej ste už nenastúpili do pretekov Svetového pohára. 

Nešiel som do Ruska stopercentne pripravený. Chcel som posledné dva týždne pred začiatkom doladiť formu. Mal som náročné tréningy. Mal som vtedy 34 rokov a svoje telo som veľmi dobre poznal. 

V prvých pretekoch som strieľal s bilanciou 0+1 a skončil som až 41. Bežecky som bol na tom zle. Uvedomil som si, že mám za týždeň koniec kariéry a každé ďalšie preteky boli lepšie. Možno, ak by som si týždeň pred odchodom do Soči oddýchol, dopadlo by to lepšie. Nevyladil som bežeckú formu. 

Posledné preteky sme skončili v zmiešanej štafete na piatom mieste a po diskvalifikácii Rusov na štvrtom. Bežal som veľmi dobre, či vedľa mňa šiel Nemec či Rus. Medzi prvým a posledným štartom bolo jedenásť dní.  

Ako ste si zvykli na život po kariére? 

Bavilo ma to. Koliba sa v tom čase ešte len rozbiehala. Mám výhodu, že nerobím stále tú istú činnosť. Niekedy pomáham obsluhe, chodím na nákupy, kosím, robím rôzne činnosti. Nie je to stereotyp. Naplánujem si deň, týždeň podľa hostí a potrieb. Všetko riešim s manželkou. 

Ona robí objednávky a nákupy. Ja jej sem tam pomôžem alebo som priamo v kolibe. Zabehli sme sa postupne. Prvý rok bol možno trošku ťažší, pretože sme nevedeli presne čo a ako. Potom sme však už fungovali bez problémov. 

Dostali ste sa aj do kuchyne? 

Do kuchyne nie. V hotelovej škole som vyštudoval za čašníka. 

Koľko tanierov naraz odnesiete? 

Štyri alebo päť. 

Kto vymyslel názov pre vašu kolibu? 

Manželka. Je to podľa byliny, ktorá neďaleko rastie. 

Je jedálniček čisto slovenský? 

Áno, chceli sme rýdzo slovenské jedlá. Patrí to do koliby. Rieši to manželka s tímom kuchárov, ktorí robia rôzne ponuky. Dnes máme napríklad jelenie rebrá alebo jeleniu paštétu. Vždy vymyslíme niečo iné. 

Koľko máte zamestnancov? 

Pätnásť až dvadsať. 

Ako si na kolibu zvykli návštevníci? 

Boli sme noví, pomaly sme sa rozbiehali. Za krátku dobu sme sa však dostali do systému. Samozrejme, stále sme museli niečo prerobiť, niečo vylepšiť. V kuchyni sme dorobili chladiaci box. Boli to však iba drobnosti. Kuchyňu i stavbu sme naplánovali na určitý počet miest. Ten sa nezvýšil. 

Občas máme i narodeninové oslavy, ale iba mimo sezóny. Uprostred sezóny máme veľa turistov. V lete sme vyťažení najviac. 

Akú kapacitu má koliba? 

Osemdesiat miest vo vnútri a dvadsaťpäť vonku. 

Spoznávajú vás hostia? 

Niektorí áno. Cielene sem však nechodia, ale keď si pozrú vpredu fotku, tak si ma zaradia. Bez problémov sa s nimi odfotím. Nie je to tak často (smiech). 

Navštevujú vás aj bývalí kolegovia biatlonisti? 

Áno, chodia za mnou. Nedávno za mnou bol Martin Otčenáš, ktorý chodieva na Štrbské pleso trénovať so svojou partiou biatlonistov. Prišla i bývalá slovinská bežkyňa na lyžiach Petra Majdičová a jej vtedajší tréner Ivan Hudač. Kedysi mali na starosti švajčiarsky tím. 

Anastasia Kuzminová sa vždy zastaví, keď ide okolo. Z aktívnych biatlonistiek sa tu zastavila minulý rok Elisa Gasparinová zo Švajčiarska. 

Ako ste prežili covidové obdobie? 

Prerábali sme kuchyňu. Potrebovali sme vylepšiť klimatizáciu, aby lepšie fungovala. Využili sme to. Mali sme aj nejakú podporu zo štátu, ale to riešila manželka. 

Mali ste v pláne otvoriť i ubytovacie jednotky. Ako to vyzerá? 

Nenáhlili sme sa. Už ich dokončujeme. Otvoríme ich asi na konci leta, skôr na zimu. Najprv sme si chceli otvoriť reštauráciu, aby sme si postupne niečo zarobili a dokončovali vrchnú časť. V ubytovacej časti je päť apartmánov. Hostia sa budú stravovať v kolibe. 

Spomínali ste, že ste si chceli od športu oddýchnuť. Neťahá vás to už naspäť? 

Zatiaľ ma to neťahá. Na Štrbskom plese nie sme biatlonovo založení. Nemáme tu strelnicu. Aj záujem o bežecké lyžovanie v tejto oblastí klesá. Kedysi sme chodili na tréningy plný autobus, teraz je to iba niekoľko detí. Je to celosystémový problém na Slovensku vo všetkých športoch. 

Na zimných olympijských hrách v Pjongčangu 2018 ste boli ambasádor slovenskej výpravy a na zväze ste pracovali ako viceprezident pre športovcov. Čo sa stalo s týmito funkciami? 

Biatlon sa sústredí viac okolo Banskej Bystrice. Musel som tam pravidelne chodiť a sledovať športovcov, ako sa postupne vyvíjajú. Pracoval som na pozícii štyri roky, jedno volebné obdobie. Tiež som si však potreboval dať prestávku.

Čo hovoríte na súčasný stav slovenského biatlonu? V mužských pretekoch sú iba dvaja biatlonisti a do štafety zaskakujú veteráni Tomáš Hasilla a Matej Kazár. 

Mrzí ma to. Ide to dole vodou. Sestry Fialkové takisto skončili a problém bude mať i ženská štafeta. Biatlonistky po nich sú ešte mladé. Takisto veľká nádej Jakub Borguľa, ktorý má stále iba osemnásť rokov. Potrvá tri roky, kým sa dostane do svetového biatlonu a uvidíme, ako sa tam zaradí. 

Keď som prišiel do biatlonu v roku 2000, tak sme s Marekom Matiaškom mali vybehané iba dve miestenky vo Svetovom pohári. Postupne sme to navyšovali na štyri miesta, aby sme mohli postaviť štafetu. 

Nevolali vás bývalí tímoví kolegovia späť do štafety?  

Volali ma, ale vravel som im, že si musím potrénovať aspoň dva týždne. Robili sme si však z toho srandu. 

Čo vravíte na ich výkon vo Svetovom pohári minulú sezónu v Novom Meste na Morave? 

Vedeli sme, že tam veľa nezabehnú. Viac menej zabehli štandard, na ktorý mali. Určite sme od nich nejaké výsledky očakávať nemohli. 

Kolegovia vás jednu dobu lámali na športovú streľbu. Vyskúšali ste tento šport? 

Chcel som to skúsiť. Mal som však športu dosť a naozaj som sa chcel odbremeniť. Chodím si občas zahrať futbal za starých pánov za dedinu. Máme dobrý kolektív, v ktorom je sranda. To je však všetko. 

Ako často chodíte na bežky? 

Málo. Občas sa vyberiem so synom. Je to však tri alebo štyrikrát za celú zimu. 

Nechýba vám to? 

Vôbec. Možno musím počkať ešte rok alebo dva, kým ma to viac chytí. Venujem sa veľa deťom. Dcéra má štyri a syn jedenásť rokov. Chlapec hráva hokej, tak ho často vozím na tréningy. 

Do toho sa starám i o kolibu. Mám to pestré. Nie je to stereotyp, ako niekde vo fabrike alebo v kancelárii za počítačom. Viem sa realizovať. 

Články zo seriálu Život po kariére prináša Sportnet.sk a finančná skupina PARTNERS.