Okradnutý Spartakus a zjazdári na terase. Výnimočnú olympiádu hostilo Sarajevo a nie Tatry

Otvárací ceremoniál zimných olympijských hier 1984 v Sarajeve.

Okradnutý Spartakus a zjazdári na terase. Výnimočnú olympiádu hostilo Sarajevo a nie Tatry

Fotogaléria (31)
Otvárací ceremoniál zimných olympijských hier 1984 v Sarajeve. (Autor: Štartfoto)
Otvárací ceremoniál zimných olympijských hier 1984 v Sarajeve.
Fotogaléria (31)
Otvárací ceremoniál zimných olympijských hier 1984 v Sarajeve. (Autor: Štartfoto)
Boris Vanya|7. feb 2024 o 07:00

Pred 40 rokmi sa začali zimné olympijské hry v Sarajeve.

Pre mnohých je Sarajevo dodnes najmä symbolom ľudského utrpenia.

Mesto, kde bosniansky anarchista Gavrilo Princip spáchal 28. júna 1914 atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda a jeho manželku, čo viedlo k medzinárodnej kríze a neskôr k rozpútaniu I. svetovej vojny.

Mesto, obliehanie ktorého počas juhoslovanskej občianskej vojny trvalo dlhšie než blokáda Leningradu a vyžiadalo si viac než desaťtisíc obetí, z toho vyše tisíc detí.

Mesto, kde zo dňa na deň začali po sebe strieľať susedia, z priateľov sa stali nepriateľa a roztrhli sa rodinné väzby.

V histórii Sarajeva však existujú aj svetlé momenty, medzi ktorými sa vyníma rok 1984, keď sa tu konali 14. zimné olympijské hry. Boli to jediné zimné hry v socialistickej krajine (vtedajšej Juhoslávii) a spomínalo sa na ne aj roky po ich skončení. A nielen preto, že Sarajevo bolo jedno z najbizarnejších dejísk olympiády. 

Hry v Tatrách odmietol Štrougal

Napriek tomu, že Poprad a Vysoké Tatry sa dvakrát oficiálne uchádzali o zimné olympijské hry (2002 a 2006) a Jasná figurovala v úvahách poľského Krakova (napokon nekandidoval), podľa pamätníkov nebolo päť olympijských kruhov k Slovensku nikdy bližšie, ako práve koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia.

Vysoké Tatry sa v roku 1970 úspešne zhostili organizácie majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní a vtedajší šéf olympijského hnutia, Lord Killanin, rátal s tým, že prvá biela olympiáda vo východnom bloku bude v Československu.

Najmenšie európske veľhory írskeho baróna očarili, písal pred rokmi už nebohý športový publicista Marián Šimo. 

Na jeseň 1973 strávil Killanin s manželkou deň v Tatrách a na Javorine sa stretol s celou súdobou slovenskou politickou garnitúrou.

Šéf Medzinárodného olympijského výboru lord Killanin (v strede) na návšteve Vysokých Tatier v septembri 1973. Vedľa neho člen MOV František Kroutil, podpredseda ÚV ČSTV a Čs. olympijského výboru  Vladimír Černušák a šéf ČSTV Antonín Himl.
Šéf Medzinárodného olympijského výboru lord Killanin (v strede) na návšteve Vysokých Tatier v septembri 1973. Vedľa neho člen MOV František Kroutil, podpredseda ÚV ČSTV a Čs. olympijského výboru Vladimír Černušák a šéf ČSTV Antonín Himl. (Autor: ARCHÍV TASR)

„Po tom, čo Killanin u nás videl a počul, skonštatoval, že ak dostaneme garancie federálnej vlády, máme veľkú, takmer stopercentnú šancu získať olympiádu,“ tvrdil vtedajší slovenský premiér Peter Colotka s odstupom štvrťstoročia. 

Súhlas z Prahy však neprišiel. Tatranská prihláška zostala v aktovke Vladimíra Černušáka, druhého muža československého športu, ktorý v októbri 1977 zastupoval Československo v lichtenštajnskom Vaduze na snemovaní európskych národných olympijských výborov.

Kandidatúru stoplo predsedníctvo ÚV KSČ. Proti vystúpil predseda federálnej vlády Lubomír Štrougal, pridal sa k nemu aj generálny tajomník a prezident Slovák Gustáv Husák. Český národ by to vraj neprijal a nestrávil, argumentoval Štrougal. Stopka pre Tatry znamenala šancu pre Sarajevo. 

Ako pred rokmi trefne poznamenal Marián Šimo, olympijský oheň horel v meste so sedemdesiatimi tromi mešitami. Hostiteľom bola federácia šiestich republík, piatich národností, štyroch jazykov, troch cirkví a dvoch druhov písma. No, mohla ním byť republika dvoch národov, dvoch jazykov a jedného písma.

Prečo práve Sarajevo? 

Bosna a Hercegovina nepatrila v 60. ani 70. rokoch minulého storočia k destináciám, kde by Európania cestovali za zimnými radovánkami a Sarajevo bolo chudobné hlavné mesto chudobnej republiky. 

„V roku 1970 predstavoval bosniansky HDP na obyvateľa iba 66% HDP celej Juhoslávie,“ poznamenal Jason Vuic v podcaste Remembering Yugoslavia.

Vujic je Američan a autor knihy The Sarajevo Olympics: A History of the 1984 Winter Games. Remembering Yogoslavia je zasa zaujímavý projekt košického rodáka žijúceho v USA Petra Korchnaka.

Olympijské hry považovali bosnianski plánovači za skvelý marketingový nástroj, potenciálny katalyzátor oživenia turistického priemyslu v krajine a injekciu veľmi potrebnej cudzej meny. Najskôr však museli presvedčiť domácich skeptikov.

Fotogaléria zo zimných olympijských hier 1984 v Sarajeve

„Olympijské hry organizovali bohaté krajiny Západu. Bola to a stále je veľmi prestížna, nákladná akcia, výkladná skriňa. Ostatné republiky Juhoslávie považovali Bosnu a Hercegovinu za akéhosi chudobného bratranca, ktorý si zaslúži súcit a pomoc, ale nič viac. Preto bola prvou reakciou ostatných republík na olympijskú kandidatúru Sarajeva silná nedôvera,“ spomínala s odstupom rokov bosnianska novinárka Azra Nuhefendić.

„Nikto v Juhoslávii neveril, že Bosna má nejakú nádej. Ak mal v krajine niekto skúsenosti s organizovaním zimných športových podujatí, tak to boli Slovinci. Tí však považovali olympiádu za príliš masívny a drahý podnik, na kandidatúru si netrúfli. Ale Bosna áno,“ pripomína Vujic.

O dejisku ZOH 1984 sa rozhodovalo v máji 1978 v Aténach a okrem Sarajeva sa o ne uchádzal aj švédsky Göteborg a japonské Sapporo. Nevýhodou ázijského kandidáta bolo, že hry hostil nedávno - v roku 1972. A v neprospech Göteborgu hovorila príliš veľká vzdialenosť športovísk.

Švédske mesto vypadlo už v prvom kole volieb (Sapporo 33 hlasov, Sarajevo 31, Göteborg 10), v druhom vyhral európsky kandidát (Sarajevo 39, Sapporo 36).

Snehu bolo málo a zrazu priveľa

„Pre väčšinu Juhoslovanov to bol šok a Slovinci boli nahnevaní. V jednej chvíli sa dokonca ich delegácia vybrala za juhoslovanským vodcom Josipom Titom, aby Hry vrátil. Mali obavy z vysokého zadlženia krajiny, ale myslím si, že tiež žiarlili. Tito ich nepočúvol,“ vysvetľoval Vuic.

Krasokorčuliarka Sanda Dubravčićová zapaľuje olympijský oheň na zimných olympijských hrách 1984 v Sarajeve.
Krasokorčuliarka Sanda Dubravčićová zapaľuje olympijský oheň na zimných olympijských hrách 1984 v Sarajeve. (Autor: Štartfoto)

Hneď ako v hlavnom meste Bosny a Hercegoviny utíchli oslavy, organizátori hier si vysúkali rukávy. V roku 1978 totiž malo Sarajevo iba halu Skenderija (aj tá však musela prejsť rekonštrukciou).

Zrekonštruovali mestský štadión Koševo, dejisko slávnostného otvorenia hier, postavili halu Zetra pre ľadové športy, aj prírodnú rýchlokorčuliarsku dráhu. Zmodernizovali zázemie pre alpské lyžovanie v Dinárskych horách a na Trebeviči juhovýchodne od Sarajeva vyrástla bobová a sánkárska dráha. 

Dokument o ZOH 1984 v Sarajeve

Hlavná olympijská dedina v Mojmile prichýlila takmer dvetisíc športovcov. Pribudli tiež nové hotely, napríklad Hollyday Inn, v ktorom bývali počas hier akreditovaní novinári, desiatky kilometrov diaľnic, zmodernizovalo sa letisko.

Všetko sa stihlo načas - vďaka pevnej ruke bosnianskeho komunistického lídra Branka Mikulića, ale aj obrovskému nasadeniu a entuziazmu obyvateľov Sarajeva, ktorí štyri roky prispievali na olympiádu percentom zo svojich platov. Ruku k dielu priložili aj študenti z celej krajiny, ktorí odpracovali na brigádach tisícky hodín a vojaci juhoslovanskej armády.

V predvečer olympijských hier chýbalo v Sarajeve jediné - sneh.

Nachádzate sa tu:
Olympijské hry»Okradnutý Spartakus a zjazdári na terase. Výnimočnú olympiádu hostilo Sarajevo a nie Tatry